Československé légie v Taliansku

Submitted by starosta on Thu, 03/01/2018 - 05:59

Z československých légií sa ako posledná sformovala légia v Taliansku.

csl. legie v Taliansku
Volné dílo File: Čs. legie v Itálii.jpg
Vytvořeno: 31. prosinec 1917

 

Taliansko ako člen Dohody nemalo u ostatných krajín aliancie veľkú dôveru. Pôvodne totiž malo bojovať s Nemeckom a s Rakúsko – Uhorskom proti Dohode. Taliansko po vypuknutí I. sv vojny nechalo parťákov z Trojspolku v štichu a zachovalo neutralitu, aby neskôr prešlo na stranu Dohody. O rok neskôr ich nasledovalo Rumunsko. Členovia Dohody mu za to sľúbili časť území, ktoré dovtedy patrili k Rakúsko – Uhorsku.

Keď vypukla vojna medzi Rakúsko – Uhorskom a Talianskom, nachádzalo sa na území Talianska cca 300 Čechov a Slovákov. Češi a Slováci tam jednoducho nežili... V Taliansku na rozdiel od Francúzska, Ruska či USA nežili krajania, teda žili len vo veľmi malom počte. Preto československé légie sa tu tvorili primárne zo zajatcov z radov Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády). Tí však našli v Taliansku veľmi dobré podmienky v zajateckých táboroch, preto netúžili po opätovnom nasadení, hoci už pod československou vlajkou.

Centrom národného uvedomia sa stal zajatecký tábor Santa Maria Capua Vetere. V roku 1917 tu prebývalo asi 4 000 Čechov a Slovákov. Najväčšiu zásluhu na sformovaní zárodku légií mal Ján Čapek, ktorý ako mladík prešiel formáciou v Sokole a v podobnom duchu viedol aj svojich spolubojovníkov. Zo začiatku organizovali rôzne kultúrne a športové akcie, neskôr už vznikli podmienky pre priamu agitáciu na boj. Toto odhodlanie si všimla aj Československá národná rada.

Veľký narast v počte legionárov priniesla bitka pri Zborove, ktorá zapálila vlnu nadšenia pre Česko - Slovensko a vyvolala veľký dopyt po vstupe do československých légií. V roku 1917 už možno hovoriť o pracovných oddieloch o sile cca 10 000 mužov a 7 práporoch. Z nich bola nakoniec sformovaná 6 československá strelecká divízia, ktorú tvorili dve strelecké brigády a 31, 32, 33 a 34 strelecký pluk. Počet vojakov v divízií nakoniec dosiahol cca 12 000 mužov. Slávnostnú prísahu zložili pred pomníkom kráľa Emanuela v Ríme...

Taliani zo začiatku neboli nadšení myšlienkou vzniku cudzej armády. K prehodnoteniu postupu boli tak troch donútení okolnosťami. Veľká ofenzíva nemeckej a Rakúsko – uhorskej armády (c. k. armády) priniesla posunutie fronty v krátkom čase o 100 km – do talianskeho vnútrozemia. Zdecimovaní Taliani odhadzovali zbrane a hrozilo ovládnutie Talianska. A tak taliani zo začiatku v snahe posilniť svoju obranu umožnili formovanie pomocných pracovných oddielov, ktoré pre nich pracovali v zázemí.

Skutočnú zmenu priniesla rímska konferencia národov, ktoré boli v tom čase poddanými v Rakúsko – Uhorskom štáte v roku 1918. Na túto konferenciu za Česko - Slovensko dorazila početná skupina predstaviteľov na čele s Benešom a s Masarykom. Na ich naliehanie Taliani nakoniec súhlasili s formovaním československých légií v Taliansku – Corpo Czechoslovacco. Do vznikajúcich légií vstúpilo cca 14 000 z 18 000 zajatých Čechov a Slovákov. Medzi nimi bolo cca 500 Slovákov. Taliani nielenže odsúhlasili vznik légií, oni týmto krokom uznali nárok Čechov a Slovákov na vytvorenie vlastného štátu.

Československí legionári vycvičení v duchu Sokola urobili na Talianov veľký dojem. Taliansky kráľ o nich prehlásil: „videl som veľa vojakov, Angličanov, Nemcov... ale tak vzorné vojsko som ešte nevidel...“

Československí legionári mali byť rozdelení na niekoľko výzvedných rot. Avšak vojnová vrava zmenila plány. Úplne na začiatku svojho nasadenia bránili líniu u San Dona a kanálu Fosseta. Podarilo sa im zajať cca 300 nepriateľských vojakov. Bojové nasadenie československých légií vyvolalo veľký ohlas. Mussolini v tej dobe o nich prehlásil: Československí legionári „... sú snáď najlepší vojaci na svete a nikto ich nezadrží v ich snahe vybojovať slobodu svojmu národu“. Po tejto bitke začali československí legionári pôsobiť predovšetkým v prieskumných oddieloch.

Celá divízia opäť nastúpila na frontu v roku 1918, kedy im bola zverená obrana kľúčového bodu – kóta 703 Doss Alto pod Trentom – čo bol nakoniec aj najväčší úspech légií v Taliansku. K poslednej významnej bitke prišlo 24. októbra 1918, kedy veľká ofenzíva Talianov viedla po ôsmych dňoch bojov k rozpadnutiu Rakúsko-Uhorskej armády (c . k. armády). Podarilo sa zajať cca 300 tisíc rakúsko - uhorských vojakov.

V Taliansku dosiahli československé légie v roku 1918 už silu cca 20 000 vojakov a vytvorili 9 rot. Medzi Talianmi mali naozaj výbornú povesť.

V poslednom roku padlo do talianskeho zajatia cca 100 tisíc vojakov Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády), ktorí pochádzali z územia budúceho / rodiaceho sa Česko - Slovenska. A práve vďaka nim vznikla aj Československá domobrana, ktorá dosiahla silu 60 000 mužov a pomáhala v Česko - Slovensku nastoliť poriadok. Paradoxom je, že väčśina vojakov sa do tejto druhej armády prihlásilo až po vojne. Napriek tomu zohrali dôležitú úlohu. Po presune z Talianska pomohli zaistiť územie Slovenska a ponechať ho pre Česko - Slovensko.

 

bratislava
Kredit:      http://www.tatranci.sk/repository/images/Strazenie_bratislavskeho_mosta_cs_legionarmi_z_talianska_2.jpg

Bitka Doss Alto

Za celé obdobie pôsobenia československých légií v Taliansku počas rokov 1915 – 1918 najviac vstúpila do podvedomia bitka na hore Doss Alto v benátskych Alpách.

Územie na ktorom sa bitka odohrávala, pred vojnou patrilo do Rakúskeho Tirolska, preto sa ho Rakúšania snažili za každú cenu dobiť. Strategickú polohu tu mal vrchol Doss Alto, ktorý bol z troch strán obklopený c. k. armádou. V podstate to bol skalný výbežok, vo vnútri ktorého sa nachádzal tunel a do strán z neho ústili jednotlivé strieľne nasmerované do údolia. Taliani obranu tohto úseku frontovej línie zverili československým légiám. Keď sa to predstavitelia Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády) dozvedeli, poslali sem to najlepšie, čo mali – elitnú jednotku Riva. Chceli sa tak československým legionárom pomstiť za to, že bojujú za nepriateľa.

Od 29. augusta do 21 septembra čelili československí legionári niekoľkým pokusom o dobytie a obsadenie Doss Alto, ale vďaka odhodlaniu a nakoniec aj pomoci 33. pluku sa podarilo vrchol ubrániť. Po príchode talianskych posíl sa podarilo vojakov z Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády) zahnať na útek. V boji padlo 7 legionárov, 4 padli do zajatia a 31 bolo zranených. Na rakúskej strane bolo 51 mŕtvych, 90 zranených a 60 zajatých. Československí legionári sa osvedčili v mnohých bojoch v Taliansku, ale práve bitka o Doss Alto im priniesla uznanie.

 

Roky, ľudia, udalosti a lokácie v tomto článku nie sú spracované.
Chronologické údaje z tohoto článku nie sú zaznamenané v Chronológii