Od zajatcov k légiám

Submitted by starosta on Thu, 03/01/2018 - 05:32
Autor prispevku

 

Československé légie zohrali dôležitú úlohu pri vzniku Česko-Slovenska. Po II. sv vojne a nástupe komunistov k moci, bol ich odkaz umlčaný. Aký bol ich príbeh a za akých okolností sa zrodili...

Na začiatok treba napísať, že pojem československé légie sa začal používať po I. sv. vojne na označenie prakticky všetkých vojakov – Čechov a Slovákov, ktorí bojovali na strane štátov Dohody proti Trojspolku a predovšetkým proti Rakúsko-Uhorskej armáde a za vytvorenie Česko - Slovenska. Počas I. sv vojny sa títo vojaci označovali ako revolučné dobrovoľné vojská, prípadne ako zahraničné československé vojská. Vo Francúzsku sa tiež začal používať pojem Československá armáda, ktorý sa neskôr po I. sv. vojne spolu so skratkou ČSA, stal označením armády Česko - Slovenska.

odznak
Legionársky odznak na čapici legionára

 

Po vypuknutí I. sv. vojny sa väčšina politikov na území Česka a Slovenska rozhodla pre vyčkávanie a postoj lojality k monarchií. Výnimkou bol akurát Karel Kramář, ktorý očakával rýchle víťazstvo Ruska a vytvorenie veľkej slovanskej ríše. Pre Masaryka boli oporou krajania vo Francúzsku, v USA, vo Veľkej Británií, v Rusku a vo Švajčiarsku. Ale aj rodiace sa jednotky československých légií v krajinách, ktoré bojovali na strane Dohody...

Za sformulovaním myšlienky spoločného štátu boli dva významné impulzy, jednak situácia v samotnom Rakúsko - Uhorsku a zároveň ohrozenie, ktorému čelili národy, ktoré by sa osamostatnili. Česko vo vzťahu s Rakúskom dosiahlo postavenie, o akom sa národom pod Uhorskom mohlo len snívať. Aj vďaka tomu vznikla široká vrstva českej inteligencie, ktorá túžila po čo najväčšej samostatnosti vo vzťahu k Rakúsku, prípadne obnovení Českého kráľovstva. Naproti tomu Slovensku vo vzťahu s Uhorskom zažívalo prístup, kedy bolo vďačné doslova za každú školu, kde sa mohlo učiť po slovensky. Pre Slovákov už vízia väčšej autonómie bolo niečím „viac“ a samostatnosť doslova sen. Do toho všetkého sa objavovali tendencie Nemecka zasahovať do priebehu udalostí v Strednej Európe a ambície Ruska pohltiť Slovanské národy.

Dôležitý impulz prichádzal aj z USA. České krajanské spolky nepochybovali nad víziou spoločného štátu, vnímali ho ako spojenie dvoch jazykovo a kultúrne blízkych národov a aj ako bratskú pomoc. Samozrejme, že mali aj svoj vlastný záujem, vďaka prizvaniu Slovákov do spoločného štátu mohli výrazne prevýšiť nemeckú menšinu a získať spoločnú hranicu s Ruskom. Čo sa týka slovenských krajanských spolkov. Zo začiatku premýšľali nad troma možnosťami: samostatnosť, spoločný štát a existencia pod ochranou Ruska. V každom prípade už nechceli v žiadnej podobe pretrvať v Rakúsko – Uhorsku. Nakoniec prevládla u všetkých myšlienka spoločného štátu.

Dôležitú úlohu na území Čiech a Slovenska v tom čase zohrával Tajný výbor Mafie, ktorý od roku 1915 združoval  inteligenciu a dôstojníkov Rakúsko-Uhorskej armády (zaužívaný pojem je c. k. armáda – teda cisársko - kráľovská armáda, keďže panovník Rakúsko-Uhorska bol rakúsky cisár a uhorský kráľ), ktorí mali za úlohu zabezpečiť, aby na domácej scéne nenastal odklon od politiky, ktorú v zahraničí reprezentovali Masaryk, Beneš a Štefánik.

Významným krokom k realizovaniu vízie spoločného štátu bola spolupráca Tomáša Garrique Masaryka a Edvarda Beneša s Milanom Rastislavom Štefánikom. Spolu sa podieľali na vytvorení Česko - Slovenskej národnej rady v Paríži v roku 1916. Títo predstavitelia pomerne rýchlo pochopili, že k vytvoreniu spoločného národa nestačia slová, prípadne vytvorenie krajanských jednotiek v rámci dohodových armád, ale  československej armády – československých légií - ktoré by bok po boku so štátmi Dohody bojovali a ako uznanie si vybojovali vlastný štát.

Túto víziu a premýšľanie nakoniec potvrdil aj francúzsky prezident Raymond Poincaré pri mierovej konferencií vo Versailles:

Československí legionári „si vydobyli na Sibíri, vo Francúzsku a v Taliansku svoje právo na nezávislosť“.

 

Česko - Slovenská národná rada v Paríži

Keď v roku 1916 vznikla Česko - Slovenská národná rada v Paríži, ktorú štáty Dohody uznali ako dočasnú vládu vtedy ešte neexistujúceho Česko - Slovenska, tak jej legitimita sa opierala o vznik vojenských jednotiek, ktoré by bojovali po bokoch spojeneckých armád. Vďaka československým légiám vo Francúzsku, Taliansku a predovšetkým v Rusku sa to podarilo. Málo známou skutočnosťou je, že československí legionári, ktorí bojovali v Srbsku, sa v bojoch stretli aj s tureckými vojakmi pri Rumunskej Dobrudži. Neskôr sa s Turkami stretli aj československí legionári počas bojov na haličskej a karpatskej fronte.

znamky

 

Československá obec legionárska (ČsOL) bola založená 22 mája 1921 legionármi vo Francúzsku, v Taliansku a v Rusku. Jej činnosť bola komunistami násilne prerušená. Po revolúcií došlo k obnoveniu jej činnosti a snaží sa pripomenúť odkaz légií a obetu legionárov, vďaka ktorým vznikla Československá republika a v nej tradícia demokratickej spoločnosti. Medzi najznámejšie projekty ČsOL patrí Legiovlak a cyklus výstav: cesta legionára. Viac na:www.csol.cz. V roku 2018 si pripomenieme 100 výročie vzniku československých légií.

 

„Videl som veľa vojakov, Angličanov, Nemcov... ale tak vzorné vojsko som ešte nevidel...“ (Taliansky kráľ Viktor Emanuel III. o čsl. légiach)

 

Zastúpenie Slovákov v légiách

V roku 1919 tvorilo československé légie 150 tisíc vojakov. Čo sa týka zastúpenia, dominantné zastúpenie mali Česi – cca 138 tisíc vojakov. A po nich Slováci – 9 500 vojakov. Vzhľadom na počet Čechov a Slovákov v priestore rodiaceho sa štátu, bolo zastúpenie Slovákov pomerne malé. Avšak vzhľadom na celkový počet a porovnanie s ostatnými národnosťami (vrátane nemcov a maďarov ktorý žili v priestore rodiaceho sa Česko - Slovenska), bolo ich zastúpenie nespochybniteľné. Zaujímavosťou tiež je, že v USA žil približne rovnaký počet Čechov a Slovákov. A práve medzi krajanmi z tejto krajiny sa podarilo zachovať pomer 1:1 medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí posilnili československé légie.

 

Volyňskí Češi

V čase vypuknutia I. sv. vojny žilo v Rusku niekoľko desiatok tisíc volyňských čechov. Tí obývali súvislé územie na západnej Ukrajine. Pre Rusov to boli Rusi a poddaní ruského cára, preto museli rukovať do ruskej, neskôr bolševickej armády, kde im nebolo umožnené vytvoriť jednotku založenú na národnostnom princípe. Až v roku 1916 im bolo umožnené vstúpiť do československých légií, ale aj to v obmedzenom množstve.

 

Česi a Slováci proti Čechom a Slovákom

U Zborova československí legionári útočili na pozície, ktoré bránil plzenský peší pluk (ktorí zo 65 % tvorili Češi) a 75 peší pluk (kde Češi tvorili 82 %). Takže bojovali Česi a Slováci, proti Čechom a Slovákom. To sa prenieslo aj do spôsobu, ako legionári pristupovali k zajatcom – doslova ako k bratom J. Niečo podobné sa odohralo neskôr aj u Penzy, akurát tam už legionári nebojovali proti čechoslovákom v Rakúsko-Uhorskej armáde (c. k. armáde), ale v ruskej – boľševickej červenej armáde... Medzi bolševikmi vtedy bojoval aj Hašek, autor Dobrého vojaka Švejka...

 

Francúzsko

Bitka u Arrasu 9. 5. 1915

Bitka u Terronu 18. – 27. 10. 1918

 

Taliansko

Bitka na Piave 17. – 19. 6. 1918

Bitka u Doss Alta 21. 9. 1918

 

Rusko

Bitka u Zborova 1. – 2. 7. 1917

Bitka pri Bahnači 10. – 13. 3. 1918

 

 

Roky spomenuté v texte
Chronologické údaje z tohoto článku nie sú zaznamenané v Chronológii