Posledný ruský cár Mikuláš II. abdikoval po tom, ako bolševici zvrhli jeho vládu. Bolševici v tom čase ešte nemali plán, ako naložiť s cárskou rodinou. Potrebovali získať čas. A tak ho spolu s rodinou poslali do domáceho väzenia v Toboľsku.
Veronika Horáková: Dramatický odjezd domů. In: Extra Válka I. světová speciál, jar 2014
Petr Koyelka: Napříč Sibiří. In: Extra Válka I. světová speciál, jar 2014
Lukáš Lhoťan: Proti Němcům s rudými. In: Extra Válka I. světová speciál, jar 2014
Po stabilizácií v európskej časti Ruska, sa bolševikom podarilo vybudovať silnú červenú armádu, ktorá koncom leta bola poslaná bojovať s legionármi. Tí sa pred ňou stiahli postupne až k Ufe.
Československí legionári mohli napomôcť k zvrhnutiu bolševického režimu, ale to by nedokázali vlastnými silami. K tomu bolo potrebné, aby sa zapojili vojská ďalších členov Dohody. Avšak Briti a Francúzi poskytli málo vojakov, bojovali predovšetkým na západnej fronte. Jediný kto mohol zasiahnúť, boli Japonci a USA. Japonci mali v oblasti cca 70 tisíc vojakov. Avšak prišli po funuse, keď už fronta na Volge neexistovala.
Cesta československých legionárov po Transisbírskej magistrále občas písala aj naozaj kuriózne riadky, k takým patrí aj spojenectvo s Japoncami. Japonsko sa do diania v Rusku zapojilo na podnet USA. Pomerne skoro sa však objavili obavy, či Japonsko situáciu nezneužije pre svoje vlastné mocenské záujmy.
Transibírska magistrála bola klúčová pre presun tovarov, ale aj vojakov po Rusku – bola jedinou tepnou krajiny a spôsobom, ako podporiť protibolševické sily. Transibírska magistrála bola na väčšine územia jednokoľajová... Preto vďaka vhodne umiestneným obrneným vlakom, navyše ak boli podporené pechotou, sa trať stala prakticky nepriechodnou. Vďaka tejto taktike sa podarilo československým legionárom ovládnuť celý úsek magistrály.
Úspech československých legionárov vyvolal veľký ohlas. Diplomati dohodových mocností varovali bolševickú vládu pred nepriateľským postojom k československým legionárom a hrozili, že ho budú považovať za nepriateľský akt. Dokonca začali rozmýšlať nad možnosťou využiť československých legionárov na zvrhnutie bolševickej vlády v Rusku.
Československí legionári začali obsadzovať kľúčové body okolo Transibírskej magistrály a vytvorili tak súvislú oblasť medzi Penzou a Irkutskom, kde boli pánmi situácie. Rozhodnosť a razancia s akou si legionári razili cestu vyvolali rešpekt u spojencov, ktorí vyzvali ruskú vládu, aby nechala legionárov na pokoji a zdržala sa útokov...
Po Brestlitovskom mieri bolo rozhodnuté o presune legionárov do Vladivostoku po Transibírskej magistrále. A boli aj dohodnuté podmienky, za ktorých malo prísť k hladkému presunu. Medzi podmienkami bolo odovzdanie väčšiny zbraní, ale aj limity na počet legionárov, či počet vlakov v stanici. Československí legionári za presun sľúbili zachovať neutralitu (nezasahovať do mocenských bojov v Rusku) a odovzdať boľševikom väčšinu zbraní. To aj legionári splnili.
Po bolševickej revolúcií v Rusku nastala v krajine neprehľadná situácia, ktorú využili centrálne mocnosti na dotlačenie Ruska k Brestlitovskému mieru, ale aj Ukrajina na vyhlásenie nezávislosti na Rusku. A neostalo len pri tom. Ukrajina sa obrátila na Nemecko so žiadosťou o pomoc v boji proti bolševikom a otvorene začala Nemcov podporovať, čo viedlo k rýchlemu presunu nemeckej armády cez Ukrajinu.